Jdi na obsah Jdi na menu
 


Acromantula je obludný pavúk s ôsmimi očami, vie rozprávať ľudskou rečou, pochádza z nepreniknuteľných džunglí Bornea. K jeho charakteristickým znakom patria husté čierne chlpy, ktoré mu pokrývajú celé telo, rozpätie nôh dosahujúce až päť metrov, čeľuste, ktorými acromantula hlasno cvaká, keď je rozrušená alebo nahnevaná, a jedovaté výlučky. Acromantula je mäsožravá a uprednostňuje veľkú korisť. Na zemi tká siete v tvare kupoly. Samica je väčšia ako samec a naraz môže naklásť až sto vajíčok. Sú mäkké a biele a dosahujú veľkosť plážovej lopty. Mladé sa z nich vyliahnu za šesť až osem týždňov. Oddelenie pre reguláciu a kontrolu čarovných tvorov definovalo vajíčka acromantuly ako nepredajný tovar kategórie A, čo znamená, že za ich dovoz alebo predaj sa udeľujú vysoké pokuty.
Tohto zvera údajne vyšľachtili čarodejníci, možno s cieľom, aby strážil čarodejnícke obydlia alebo poklady, ako to u príšer vytvorených čarami býva1. Napriek vysokej, takmer ľudskej inteligencii acromantulu nemožno vycvičiť a je veľmi nebezpečná pre čarodejníkov i pre muklov.
Auguruja Domovina auguruja je Británia a Írsko, hoci sa občas vyskytuje aj v severnej Európe. Je to chudý, zúbožene vyzerajúci zelenočierny vták, podobný malému a podvyživenému supovi. Je mimoriadne plachý, hniezdi v kríkoch a tŕní, živí sa veľkým hmyzom a drobnými vílami, lieta iba za silného dažďa, inak sa skrýva v hniezde slzovitého tvaru.
Auruguj vydáva výrazný hlboký chvejivý krik, kedysi považovaný za predzvesť smrti. Čarodejníci sa odjakživa vyhýbali hniezdam týchto vtákov zo strachu, že začujú ten zrdcervúci zvuk, a nejeden vraj dostal srdcový záchvat, keď prechádzal okolo krovia a začul kvílenie neviditeľného auguruja2. Trpezlivý výskum však napokon odhalil, že auguruj spieva iba vtedy, keď sa blíži dážď 3. Odvtedy sa augurujovia v domácnostiach s obľubou využívajú na predpovedanie počasia, hoci mnohí ľudia počas zimných mesiacov ťažko znášajú takmer neprestajné kvílenie. Perá augurujov sa nedajú využiť ako brká, pretože odpudzujú atrament.
Bahuriniak obýva močariská a vyskytuje sa v Európe i v Severnej a Južnej Amerike. Keď sa nehýbe, vyzerá ako kus dreva, hoci pri podrobnejšom skúmaní odhalíme oblanené labky a veľmi ostré zuby. Po podmočenej pôde sa kĺže a plazí, živí sa väčšinou malými cicavcami a chodcom spôsobuje ťažké poranenia členkov. Chutí mu najmä divý mužík mandrag. Pestovatelia mandragor pod listami tejto vzácnej rastliny našli krvavú kašu - zvyšok po jeho hostine.
Bazilisk Prvého zaregistrovaného baziliska vychoval Herpo Smradľavý, grécky čierny mág, ktorý ovládal parselčinu. Po nespočetných pokusoch zistil, že z kuracieho vajca, keď ho vysedí ropucha, sa vyliahne mimoriadne nebezpečný obrovský plaz.
Bazilisk je jasnozelený had, ktorý dorastá až do dĺžky pätnástich metrov. Samec sa od samice odlišuje šarlátovým chocholom na hlave. Má mimoriadne jedovaté zuby, ale jeho najnebezpečnejšou útočnou zbraňou je pohľad do veľkých žltých očí. Každý, kto sa do nichpozrie, ihneď umrie. Ak má bazilisk dostatok jedla (žerie všetky cicavce, vtáky a väčšinu plazov), môže sa dožiť vysokého veku. Bazilisk Herpa Smradľavého údajne žil takmer deväťsto rokov.
Pestovanie baziliska bolo ilegálne už od stredoveku, hoci v praxi sa dá veľmi ľahko utajiť, lebo pri návšteve inšpektora a Oddelenia pre reguláciu a kontrolu čarovných tvorov stačí kuracie vajce vytiahnuť spod žaby. Okrem znalcov parselčiny bazilisky nemôže ovládať nikto. Sú nebezpečné aj pre väčšinu čiernych mágov a najmenej štyristo rokov neexistuje záznam, že by niekto videl baziliska v Británii.
Bundimuni sa vyskytujú na celom svete. Vedia veľmi šikovne zaliezť pod podlahové dosky i za lišty a zamorujú domy. Ich prítomnosť zvyčajne prezrádza odporný hnilobný pach. Bundimun vylučuje sliz, od ktorého zahnívajú základy obydlia, kde sa usadil.
Nehybný bundimun sa podobá kúsky zelenkavej huby s očami, hoci, keď je vyplašený, bleskurýchle sa rozbehne na množstve tenkých nožičie. Živí sa špinou. Dom zbavíme bundimunov pomocou očistného zaklínadla, no ak sme dovolili, aby prieľmi narástli, treba sa spojiť s Oddelením pere reguláciu a kontrolu čarovných tvorov (so sekciou škodcov) prv, ako sa nám zrúti dom. Ale je aj užitočný, zriedené výlučky bundimuna sa používajú pri výrobe niektorých čarovných očistných látok.
Čarožrúty sú malé, najviac milimetrové parazity podobné krabovi s veľkými zubami. Priťahuje ich všetko čarovné a môžu zamoriť kožušinu a perie takých tvorov, ako sú krupovia a augurujovia. Prenikajú aj do čarodejníckych domov, kde napádajú čarovné predmety, napríklad prútiky, postupne sa prehrýzavajú k ich čarovnému jadru alebo sa usadia v špinavých kotlíkoch, kde sanapchávajú kvapkami elixírov, ktoré zostali na dne4. Hoci čarožrúty možno pomerne ľahko zničiť ktorýmkoľvek z patentovaných elixírov dostupných na trhu, silné zamorenie si pravdepodobne vyžiada návštevu odborníkov zo sekcie škodcov z Oddelenia pre reguláciu a kontrolu čarovných tvorov, pretože proti čarožrútom zväčšeným pôsobením zvyškov čarovných látok sa len veľmi ťažko bojuje.
Černožienka sa niekedy neodlišuje od víly (pozri ďalej), hoci je to celkom samostatný druh. Podobne ako víla má drobné ľudské telo, no v jej prípade ho pokrýva hustá čierna srsť. Okrem toho má jeden pár nôh a rúk navyše, hrubé zaoblené a lesklé krídla ako chrobák. Černožienky sa vyskytujú v celej severnej Európe a Amerike, uprednostňujú chladné podnebie. Kladú naraz až päťsto vajíčok a zahrabávajú ich. Mladé sa liahnu po dvoch ať troch týždňoch.
Černožienky majú dva rady ostrých jedovatých zubov, ktoré vždy využívajú na hryzenie. V prípade uhryznutia treba okamžite použiť protijed.
Červený pikulík Tieto tvory podobné trpaslíkom žijú v dierach na starých bojiskách či kdekoľvek, kde sa preliala ľudská krv. Hoci ich ľahko možno odohnať kúzlami a zaklínadlami, sú veľmi nebezpečný najmä pre osamelých muklov, ktorých sa za temných nocí pokúšajú smrteľne omráčiť. Červení pikulíkovia žijú prevažne v severnej Európe.
Červoplaz sa zdržiava vo vlhkých jamách. Tento hrubý hnedý, až štvrťmetrový červík sa pohybuje veľmi zriedka. Oba konce má rovnaké a vyteká z nich hlien, ktorý sa niekedy používa na zhustenie elixírov. Červoplazy najradšej žerú šalát, hoci nepohrdnú nijakou rastlinou.
Diricawl pochádza z ostrova Maurícius. Je to vták s guľatým telom, našuchoreným perím, nevie lietať a je pozoruhodný pre spôsob, akým uniká pred nebezpečenstvom. Dokáže zmiznúť v obláčiku peria a zjaviť sa celkom inde (rovnakú schopnosť majú aj fénixy, pozri ďalej).
Je zaujimavé, že muklovia o existencii diricawla kedysi vedeli, hoci ho poznali pod menom dront. Nevedia však, že diricawl môže zmiznúť, kedy chce, a tak sa nazdávajú, že ho celkom vyhubili. Vďaka tomu si zrejme začali väčšmi uvedomovať nebezpešenstvo bezhlavého hubenia ďalších živých spoluobyvateľov Zeme, preto po celom svete začali vznikať ochranárske organizácie zelených. Medzinárodná konfederácia čarodejníkov nikdy nepovažovala za potrebné muklov informovať, že diricawl ešte žije.
Drak Tento pravdepodobne najznámejší čarovný zver patrí k tým, ktoré sa ukrývajú len veľmi ťažko. Samica je zväčša väčšia a agresívnejšia ako samec, hoci ani k jednému by sa okrem vysoko kvalifikovaných a skúsených čarodejníkov nemal približovať nikto. Dračia koža, krv, srdce, pečeň a rohy majú zázračné vlastnosti, ale dračie vajcia patria k nepredajným tovarom kategórie A.
Existuje desať plemien drakov a tým, že občas sa krížili, vznikali vzácne miešance. Poznáme nasledovné druhy čistokrvných drakov:

ANTIPOD OPÁLOVOOKÝ

Antipod opálovooký pochádza z Nového Zélandu, no keď v rodisku prišiel o potrebný životný priestor, presťahoval sa do Austrálie. K zvláštnostiam tohto draka patrí, že žije v údoliach, nie v horách. Je stredne veľký (váži dve až tri tony) a je to vari najkrajší druh draka - telo mu pokrývajú perleťové šupiny, ktoré hrajú všetkými farbami, a nezvyčajné sú aj viacfarebné oči bez zreníc - podľa nich dostal meno. Antipod chrlí veľmi jasný ostrošarlátový, strašidelne pôsobiaci oheň, no napriek tomu ho v porovnaní s inými drakmi nepokladajú za veľmi agresívneho a pokiaľ nie je hladný, zabíja iba zriedka. Jeho obľúbenou potravou sú ovce, i keď sú známe prípady, že napadol aj väčšiu korisť. Hromadné nivočenie kengúr v sedemdesiatych rokoch dvadsiateho storočia sa pripisovalo drakovi samotárovi - samcovi antipoda, ktorého dominantná samica vyhnala z domova. Vajcia antipoda sú svetlosivé a nevedomí muklovia si ich môžu pomýliť so skamenelinami.

ČÍNSKY OHNIVÁK
(známy aj ako leví drak)

Tento jediný orientálny drak má zvlášť pozoruhodný výzor. Je šarlátový, pokrytý hladkými šupinami, má tuponosú papuľu lemovanú zlatými bodcami a mimoriadne vypuklé oči. Meno ohnivák dostal vďaka tomu, že ak sa nahnevá, z nozdier sa mu vyvalia ohnivé oblaky v tvare hríbov. Váži dve až štyri tony, pričom samica je trochu väčšia ako samec. Škrupiny vajec sú ostrokarmínové so zlatými fľakmi a sú cenné, pretože sa využívajú v čínskej mágii. Ohnivák je agresívny, no svojich spolubratov znáša lepšie než ostatné druhy a niekedy je ochotný deliť sa o územie i s dvoma ďalšími. Živí sa takmer všetkými cicavcami, uprednostňuje však prasce a ľudí.

HEBRIDSKÝ ČIERNY

Tento pôvodne britský drak je oveľa agresívnejší ako jeho welšský druh. Jeden exemplár potrebuje územie až o rozlohe dvestošesťdesiat štvorcových kilometrov. Dosahuje dĺžku desať metrov, telo mu pokrývajú drsné šupiny, oči má jasnofialové a po celom chrbte sa mu tiahne nizky hrebeň ostrý ako žiletka. Má krídla ako netopier a na konci chvosta bodec v tvare šípu. Hebridský čierny sa živý prevažne zverinou, ale známe sú aj prípady, keď odvliekol veľké psy či dobytok. Za draky pochádzajúce z Hebríd tradične preberá zodpovednosť čarodejnícky rod MacFustyovcov, ktorý tu sídli už celé stáročia.

NÓRSKY OSTNÁČ

Nórsky ostnáč sa podobá chvostorožcovi skoro vo všetkom, len namiesto chvostových bodcov má na chrbte mimoriadne nápadný uhľovočierny hrebeň. Je výnimočne agresívny voči súkmeňovcom a v súčastnosti patrí k najzriedkavejším druhom. Je o ňom známe, že útočí na väčšinu veľkých suchozemských cicavcov a čo je u drakov nezvyčajné, ostnáč sa živí aj vodnými tvormi. Podľa nepodloženej správy istý ostnáč odvliekol v roku 1802 v blízkosti nórskeho pobrežia veľrybie mláďa. Vajcia ostnáča sú čierne a jeho mláďatá začínajú chrliť oheň skôr ako mladé iných druhov (už jedno - až trojmesačné).

PERUÁNSKY ZMIJOZUB

Je zo všetkých známych druhov najmenší, ale najrýchlejší letec. Meria necelých päť metrov, má hladké šupiny, je červeté. Zmnohnedý s čiernym hrebeňom. Rohy má krátke a zuby mimoriadne jedovaijozub si rád pochutná na kozách a kravách, ale natoľko obľubuje ľudí, že Medzinárodná konfederácia čarodejníkov bola koncom devätnásteho storočia nútená vyslať skupinu exterminátorov, aby znížil počet týchto rýchlo sa množiacich drakov.

RUMUNSKÝ DLHOROŽEC

Dlhorožec má tmavozelené šupiny a dlhé, ligotavé zlaté rohy, na ktoré si korisť najprv nabodne a potom ju upečie. Tieto rohy, rozomleté na prášok, sa veľmi cenia ako prísada do elixírov. Rodisko dlhorožca je v súčastnosti najdôležitejšou svetovou dračou rezerváciou. Tu, priamo v ich prirodzenom prostredí, čarodejníci z celého sveta študujú život rozličných plemien. Dlhorožec bol objektom intenzívneho chovného programu, pretože počet jedincov tohto druhu v posledných rokoch výrazne poklesol, čo zapríčinil najmä obchod s jeho rohmi, ktoré v súčastnosti zaradili medzi predajný tovar kategórie B.

ŠVÉDSKY KRÁTKONOSÝ

Švédsky krátkonosý je príťažlivý striebristobelasý drak. Jeho koža je vyhľadávaná na výrobu ochranných rukavíc a chráničou. Plameň, ktorý chrlí z nozdier, je jasnomodrý a tkanivo a kosti zmení na popol za pár sekúnd. Krátkonosý má na konte menej ľudských obetí ako väčšina drakov, no to ani nie je jeho zásluha, pretože najradšej žije v divých a neobývaných horských oblastiach.

UHORSKÝ CHVOSTOROŽEC

Tento údajne najnebezpečnejší zo všetkých druhov drakov má čierne šupiny a pripomína jaštericu. Má žlté oči, bronzové rohy a podobne sfarbené ostne, ktoré mu trčia z dlhého chvosta. Chvostorožcov oheň má najväčší dosah (až pätnásť metrov). Jeho vajcia farby cementu sa vyznačujú mimoriadne tvrdou škrupinou. Mláďatá sa z nej vysekávajú pomocou chvosta, na ktorom majú dobre vyvinuté ostne už pri narodení. Uhorský chvostorožec sa živí kozami, ovcami a vždy, keď je to možné, aj ľuďmi.

UKRAJINSKÝ ŽELEZNOBRUCHÁČ

Tento najväčší druh draka dosahuje hmotnosť až šesť ton. Je tučný a lieta pomalšie ako zmijozub alebo dlhorožec, no napriek tomu je mimoriadne nebezpečný, pretože pri pristávaní váľa obydlia. Šupiny má kovovosivé, oči tmavočervené a pazúry mimoriadne dlhé a zlovestné. Odkedy jeden v roku 1799 odvliekol z Čierneho mora plachetnicu (našťastie prázdnu), ukrajinská čarodejnícka vláda železnobrucháčov stále sleduje.

WELŠSKÝ ZELENÝ

Welšský zelený dobre splýva so sviežou trávou svojej domoviny, i keď hniezdi vo vyšších horách, kde bola preňho ustanovená rezervácia. Napriek ilfracombskému prípadu, patrí tento druh k najmenej problematickým drakom, pretože rovnako ako antipod opálovooký sa radšej živí ovcami a pokiaľ ho niekto nedráždi, vyhýba sa ľuďom. Welšský zelený sa vyznačuje ľahko rozpoznateľným a napodiv melodickým revom. Oheň chrlí v tenkých prúdoch, znáša vajcia farby zeminy so zelenými fliačikmi.
 



Džarvej sa vyskytuje v Británii, Írsku a Severnej Amerike. Vyzerá ako obrovská fretka, ibaže vie rozprávať. Skutočný rozhovor je však nad jeho schopnosti. Obmedzuje sa väčšinou iba na krátke (a často bezočivé) frázy, ktoré zo seba chŕli takmer bez prestania. Džarvejovia žijú väčšinou pod zemou, kde prenasledujú trpaslíkov, ale nepohrdnú ani krtkami, potkanmi a hrabošmi.
Erkling je zlomyseľný tvor, ktorý pochádza z Čierneho lesa v Nemecku. Je väčší ako trpaslík (zvyčajne meria asi meter), má špicatú tvár a chichoce sa vysokým kotkodákavým smiechom. Ním očarúva najmä deti, keď sa ich pokúša odlákať od opatrovníkov, aby ich zožral. Vďaka prísnej kontrole príslušných pracovníkov Ministerstva mágie však počet jeho obetí za posledné storočia výrazne klesol a posledný známy útok erklinga na šesťročného čarodejníka Bruna Schmidta skončil takisto smrťou tohto zvera. Mladý pán Schmidt ho veľmi silno tresol po hlave otcovým skladacím kotlíkom.
Erumpent je veľký mocný sivý africký zver. Váži až tonu a z diaľky si ho možno pomýliť s nosorožcom. Má hrubú kožu, od ktorej sa odráža väčšina zaklínadiel a čarov, na nose mu vyrastá veľký ostrý roh a vzadu dlhý povrazovitý chvost. Samice erumpentov rodia iba po jednom mláďati
Erumpent nezaútočí, pokiaľ ho niekto nevyprovokuje, ale ak niekoho napadne, následky sú zvyčajne katastrofálne. Rohom obsahujúcim smrteľnú tekutinu, od ktorej vybuchne čokoľvek, prepichne všetko od kože po kov.
Počet erumpentov nie je veľký, pretože keď sa súperiace samce v období párenia dopichajú, vybuchujú. Africký čarodejníci s nimi zaobchádzajú veľmi opatrne. Rohy erumpentov, chvosty a výbušná tekutina sa používajú do elixírov. Sú zaradené medzi predajný tovar kategórie B, no sú nebezpečné a podliehajú prísnej kontrole.
Fénix je nádherný vták, veľký ako labuť, so šarlátovým perím, dlhým zlatým chvostom, zobákom a pazúrmi. Hniezdi na vrcholoch hôr a vyskytuje sa v Egypte, Indii a Číne. Dožíva sa mimoriadne vysokého veku, pretože sa môže znovuzrodiť. Keď mu začína zlyhávať telo, vzbĺkne a z popola povstane znovu ako mláďa. Fénix je láskavý tvor, ktorý nikdy nikoho neusmrtil a žerie iba rastliny. Tak ako diricawl môže zmyznúť a znova sa zjaviť, kedy sa mu zachce. Spev fénixa má čarovnú moc - údajne zvyšuje odvahu človeka s čistým srdcom a zasieva strach do sŕdc nečistých. Slzy fénixa majú silné liečivé vlastnosti.
Fúper je africký vták s mimoriadne krikľavým perím - fúpery bývajú oranžové, ružové, citrónovozelené alebo žlté a kladú aj pestrofarebné vajcia. Z ich peria sa už dlho zhotovujú parádne brká. Hoci fúperí spev sa poslucháčovi spočiatku páči, môže ho dohnať až k šialenstvu, takže ho napokon radšej predá umlčaného zaklínadlom, ktoré treba každý mesiac obnovovať. Majitelia fúperov musia mať na chov povolenie, pretože s týmito tvormi treba zaobchádzať zodpovedne.
Graroh sa vyskytuje v hornatých oblastiach Európy. Veľký, sivastofialový graroh má hrbatý chrbát, dva veľmi dlhé ostré rohy, veľmi veľké chodidlá so štyrmi prstami a je mimoriadne agresívny. Na grarohoch občas jazdievajú trollovia, ale zdá sa, že tým sa pokusy skrotiť ich nepáčia, preto oveľa častejšie vídame trollov s jazvami po ich rohoch. Rohy grarohov rozomleté na prášok sa používajú do mnohých elixírov, no sú veľmi drahé, pretože je ťažké ich získať. Koža graroha je ešte tvrdšia ako dračia a odráža väčšinu zaklínadiel.
Grifon pochádza z Grécka, predné nohy a hlavu má ako orol, ale telo a zadné končatiny levie. Nielen sfingy (pozri ďalej), ale aj grifonov čarodejníci často zamestnávajú ako strážcov pokladov. Hoci je grifon dravý, vieme, že istá skupinka skúsených čarodejníkov sa s jedným spriatelila. Grifoni sa živia surovým mäsom.

Hippocampus Pochádza z Grécka, hlavu, predok a chvost má konský a zadnú časť ako obrovský ryba. Hoci sa tento druh zvyčajne vyskytuje v Stredozemí, v roku 1949 chytili vodní ľudia pri pobreží škótska prekrásneho modrého grošáka a potom si ho skrotili. Hippocampus kladie veľké polopriesvitné vajcia, cez ktoré dobre vidieť žubrožriebäcie embryo.
Hipogif Vlasťou hipogrifa je Európa, hoci v súčastnosti je rozšírený po celom svete. Má hlavu ako velikánsky orol a telo koňa. Možno ho skrotiť, ale o to by sa mali pokúšať iba odborníci. Keď sa približujete k hipogrifovi, musíte mu hľadieť do očí. Úklon naznačuje dobré úmysly. Ak hipogrif pozdrav opätuje, bezpečne môžete pristúpiť bližšie.
Hipogrif vyhrabáva hmyz, ale žerie aj vtáky a malé cicavce. Hipogrify si stavajú hniezdo na zemi a znesú doň jediné veľké a krehké vajce, z ktorého sa mláďa vyliahne za dvadsaťštyri hodín. Mladý hipogrif vie lietať už po týždni, no dlhšie cesty s rodičmi zvláda až po niekoľkých mesiacoch.
Hlbočník Rohatý svetlozelený vodný démon, žije v jazerách po celej Británii a Írsku. Živí sa malými rybami a správa sa rovnako agresívne k čarodejníkom i k muklom, hoci je známe, že vodní ľudia si ho skrotili. Hlbočník má veľmi dlhé prsty, ich zovretie je veľmi silné, hoci saľahko lámu.
Horklump pochádza zo Škandinávie, ale v súčastnosti je rozšírený po celej severnej Európe. Pripomína mäsitú ružovkastú hubu porastenú riedkymi tvrdými štetinami. Horklump sa veľmi prudko rozmnožuje a priemernú záhradu pokryje za pár dní. Do zeme nezapúšťa korene, ale šľachovité chápadlá určené na vyhľadávanie jeho obľúbených dážďoviek. Horklump je pochúťkou pre trpaslíkov, ale inak nie je známe jeho iné využitie.
Hrubochvosty sú démoni, ktorí sa vyskytujú vo vidieckych oblastiach po celej Európe, v Rusku a Amerike. Podobajú sa zakrpateným prasiatkam s dlhými nohami, hrubým a krátkym chvostíkom a úzkymi čiernymi očami. Hrubochvost sa vkradne do chlieva a cicia mlieko obyčajnej prasnice spolu s jej mladými. Čím dlhšie na to farmár nepríde, tým väčšie narastie a spôsobí na farme väčšiu pohromu.
Hrubochvost je mimoriadne rýchly a len ťažko sa dá chytiť. No ak ho za hranice farmy vyženie čistobiely pes, nikdy sa nevráti. Oddelenie pre reguláciu a kontrolu čarovných tvorov (sekcia škodcov) na tento účel chová tucet psov albínov.
Chiméra je zriedkavo sa vyskytujúca grécka obluda s levou hlavou, kozím telom a dračím chvostom. Je zlá a krvilačná, preto mimoriadne nebezpečná. Poznáme iba jeden prípad, keď sa podarilo chiméru usmrtiť.
Onen nešťastný čarodejník, vyčerpaný od toľkej námahy, však zakrátko spadol z okrídleného koňa (pozri ďalej) a zabil sa. Vajcia chiméry patria do zoznamu
nepredajného tovaru kategórie A.
Chumáčik sa vyskytuje na celom svete. Je guľatý, pokrytý kožušinou horčicovej farby a je krotký. Dobre znáša maznanie a pohladzovanie. Je ľahké sa oň starať, a keď je spokojný, potichu si brumká.
Občas sa spod chumáčikovej kožušiny vynorí veľmi dlhý tenký ružový jazyk, plazí sa po dome a hľadá jedlo. Je to hotový vysávač a počnúc zvyškami jedla až po pavúky zožerie všetko, ale najradšej strká jazyk do nosa spiacich čarodejníkov a pochutnáva si na ich šušňoch. Práve preto je chumáčik po celé generácie miláčikom čarodejníckych detí a stále zostáva veľmi obľúbeným domácim zvieratkom.
Imp Čertík imp sa vyskytuje iba v Británii a Írsku. Niekedy si ho zamieňajú s piadimužíkom. Sú skoro rovnako vysokí (asi pätnásť až dvadsať centimetrov), hoci imp nevie lietať tak ako piadimužík a nie je ani tak jasne sfarbený (zvyčajne je tmavohnedý až čierny). Má však rovnaký zmysel pre humor.
Obľubuje vlhký močaristý terén a často sa zdržiava pri brehoch riek, kde sa zabáva tým, že nič netušiacich okoloidúcich sáče a podkladá im nohy. Impovia sa živia malým hmyzom a rozmnožujú sa podobne ako víly, ale nezakukľujú sa, takmer trojcentimetrové mláďatá sa liahnu už priamo.
Jednorožec je krásny zver. Jeho domovinou sú lesy severnej Európy, v dospelosti je to čistobiely kôň s rohom, hoci mláďatá sú najprv zlaté a pred dosiahnutím dospelosti sú strieborné. Roh jednorožca, krv a vlasy majú silnú čarovnú moc. Vo všeobecnosti sa vyhýba kontaktu s človekom, ale skôr dovolí čarodejnici, aby sa k nemu priblížila, než čarodejníkovi a je taký vynikajúci bežec, že ho možno len veľmi ťažko chytiť.
Kappa je japonský vodný démon. Zdržiava sa v plytkých rybníkoch a riekach. Často ho opisujú ako opicu s rybacími supinami namiesto kožušiny, s jamkou na vrchu hlavy, v ktorej nosí vodu.
Kappovia sa živia ľudskou krvou, ale ak im ohrozená osoba hodí uhorku, do ktorej je vyrezané jej meno, neublížia jej. Keď sa čarodejník stretne s kapom, mal by nejakým trikom dosiahnuť, aby sa uklonil - voda z jamky na hlave mu vytečie a on stratí všetku silu.
Kelpia Tento britský a írsky vodný démon môže meniť podoby, hoci najčastejšie sa zjavuje ako kôň s trstinovou hrivou. Keď nejakého nerozvážneho človeka zláka na chrbát, ihneď sa ponorí na dno rieky alebo jazera, jazdca zožerie a jeho vnútornosti nechá plávať na hladine. Kelpiu najľahšie premôžeme tak, že jej pomocou umiestňovacieho zaklínadla prehodíme cez hlavu uzdu, vtedy skrotne a už neublíži.
Najväčšia kelpia na svete žije v škótskom jazere Loch Ness. S obľubou sa premieňa na morského hada (pozri ďalej). Pozorovatelia z Medzinárodnej konfederácie čarodejníkov si uvedomili, že to nie je skutočný had, keď si všimli, že sa pred tímom muklovských výskumníkov premenil na vydru. Znova vzal na seba podobu hada, keď bol na brehu čistý vzduch.
Kentaur má ľudskú hlavu, trup a ruky na konskom tele rôznych farieb. Kentauri sú inteligentní, vedia rozprávať a prísne vzaté, nemalo by sa o nich hovoriť ako o zveroch, lenže Ministerstvo mágie ich medzi zvery zaradilo na ich vlastnú žiadosť.
Kentaur je obyvateľ lesov. Údajne pochádza z Grécka, hoci v súčastnosti nájdeme spoločenstvá kentaurov v mnohých častiach Európy. Čarodejnícke vlády každej krajiny, kde sa vyskytujú, im pridelili oblasti, kde ich nebudú obťažovať muklovia. Kentauri však veľmi nepotrebujú ochranu čarodejníkov, pretože sa vedia pred ľuďmi ukryť sami. Zvyky kentaurov sú zahalené tajomstvom. Vo všeobecnosti rovnako nedôverujú čarodejníkom ako muklom. Zrejme nerobia medzi nami veľký rozdiel. Žijú v desať- až päťdesiatčlenných stádach. Údajne sú veľmi schopní čarovní liečitelia, veštci, lukostrelci a astronómovia.
Klabert žije na stromch, výzorom pripomína kríženca opice s žabou. Pochádza z Južnej Ameriky, v súčastnosti sa už rozšíril po celom svete. Jeho hladká koža bez srsti je fľakatozelená, na rukách a nohách má plávacie blany a dlhé ohybné končatiny mu umožňujú hojdať sa v konároch šikovne ako orangutan. Na hlave má krátke rožky a v širokých ústach, ktoré vyzerajú akoby sa uškŕňali, plno zubov ostrých ako žiletka. Klaberty sa väčšinou živia malými jaštericami a vtákmi.
Najvýraznejšou charakteristickou črtou klabertov je veľký pľuzgier v strede čela. Je jasnočervený a svetielkuje, keď cítia nebezpečenstvo. Americký čarodejníci mávali klaberty v záhradkách, aby ich zavčasu varovali pred blížiacimi sa muklami. Medzinárodná konfederácia čarodejníkov však zaviedla pokuty, vďaka ktorým tento zvyk zanikol. Za tmy bol pohľad na strom plný svetielkujúcich pľuzgierov síce pekný, ale priťahoval priveľa muklov, zvedavých, prečo majú susedia ešte aj v júni na strome vianočné osvetlenie.
Knarla (severná Európa a Amerika) si muklovia zvyčajne pletú s ježkom. Tieto dva druhy naozaj ťažko rozlíšiť, veľmi dôležitý rozdiel je však v ich správaní. Ak niekto nechá v noci v záhrade jedlo pre ježka, ten darček prijme a poteší sa mu, ak sa jedlo ponúkne knarlovi, nazdáva sa, že sa ho domáci pokúša vlákať do pasce, a z pomsty mu zničí rastlinstvo alebo záhradné ozdoby. Mnoho muklovských detí už takto obvinili z vandalizmu, hoci skutočným páchateľom bol urazený knarl.

Knézl sa pôvodne choval iba v Británii, no v súčastnosti sa vyváža do celého sveta. Je to malý mačkovitý tvor s fľakatou, prskanou a škvrnitou kožušinou, veľkými ušami a chvostom ako lev, je inteligentný, samostatný a občas agresívny, hoci ak si nejakého čarodejníka alebo čarodejnicu obľúbi, je z neho vynikajúce domáce zvieratko. Knézl má záhadnú schopnosť odhaliť odporné a podozrivé existencie a možno sa naňho spoľahnúť, že svojho pána bezpečne dovedie domov, keď zablúdi. Samice knézla mávajú až osem mačiatok v jednom vrhu a môžu sa krížiť s mačkami. Vzhľadom na to, že knézly vyzerajú dosť nezvyčajne a mohli by upútať muklov, čarodejníci na nich potrebujú povolenie (tak ako pri krupoch a fúperoch).

Krup pochádza z juhovýchodného Anglicka. Veľmi sa podobá na teriéra, ibaže má vidlicovitý chvost. Je to pes celkom iste vyšľachtený čarodejníkmi, pretože im je mimoriadne verný, zato voči muklom zlostný. Je to veľký požierač odpadu - zožerie čokoľvek od trpaslíkov po staré pneumatiky. Povolenie mať krupa vydáva Oddelenie pre reguláciu a kontrolu čarovných tvorov po absolvovaní jednoduchej skúšky, na ktorej musí žiadateľ preukázať, že zvládne krupa v oblastiach obývaných muklami. Majitelia krupov sú zo zákona povinný odstrániť krupovi chvost bezbolestným odsekávacím zaklínadlom, keď zver dosiahne šesť až osem týždňov, aby neupútavalo nežiaducu pozornosť muklov.

Kvintaped je veľmi nebezpečný mäsožravý zver, najradšej si pochutnáva na ľuďoch. Nizko posadené telo má porastené hustými červenohnedými chlpami rovnako ako päť nôh, zakončených kopytom. Kvintaped sa vyskytuje iba na ostrove Drear pri najsevernejšom výbežku Škótska. Práve preto zaradili tento ostrov medzi nezmapovateľné.
   Podľa legendy ostrov Drear kedysi obývali dva čarodejnícke rody - McClivertovci a MacBoonovci. Keď sa v opitosli stretol v súboji Dugald, vodca rodu McClivertovcov, s Quintiusom, vodcom rodu MacBoonovcov, Dugald údajne zahynul. Príbeh ďalej hovorí, že z pomsty skupina McClivertovcov jednej noci obkľúčila obydlia MacBoonovcov a každého člena klanu transformovali na obludného päťnohého tvora. McClivertovci si však prineskoro uvedomili, že MacBoonovci sú v takejto podobe oveľa nebezpečnejší (okrem toho sa o nich hovorilo, že v čarovaní boli veľmi slabí). Navyše MacBoonovci odolávali každému pokusu vrátiť ich do ľudskej podoby. Tieto obludy potom v krátkom čase vyhubili McClivertovcov do posledného, až na ostrove nezostal jediný človek. Iba vtedy MacBoonovcom-obludám došlo, že keď nezostal nikto, kto by ovládal prútik, musia naveky zostať akí sú.
   Či je tento príbeh pravdivý, alebo nie, to sa nikto nedozvie. Z McClivertovcov ani z MacBoonovcov rozhodne neprežil nikto, kto by nám porozprával, čo sa stalo s ich predkami. Kvintapedy rozprávať nevedia a vytrvalo odolávajú úsiliu Oddelenia pre reguláciu a kontrolu čarovných tvorov odchytiť aspoň jedného z nich a pokúsiť sa ho odtransfigurovať, takže musíme predpokladať, že ak sú to naozaj chlpatí MacBoonovci, ako naznačuje ich prezývka, sú celkom spokojní, že si žijú ako zvery.

Lalokovec sa vyskytuje na dne Severného mora. Je to jednoduchý štvrťmetrový tvor, vlastne akási gumovitá trubica a váčok s jedom. Keď je ohrozený, váčok zmrští a vystrekne na útočníka jed. Vodní ľudia ho využívajú ako zbraň a čarodejníci dostávajú jeho jed a pridávajú ho do elixírov, no vždy iba pod prísnou kontrolou. 

Leprechaun Inteligentnejší ako víla a menej zlomyseľný ako imp, piadimužík alebo černožienka, no aj tak nezbedný. Vyskytuje sa iba v Írske, je zelený a dorastá do výšky pätnásť centimetrov. Leprechauni si údajne zhotovujú odev z čerstvého lístia. Jediní z "malých ľudkov" vedia rozprávať, hoci nikdy nepožiadali o preradenie do kategórie bytostí.
   Leprechaun rodí živé potomstvo a žije väčšinou v lesoch a lesnatých oblastiach. Rád priťahuje pozornosť muklov, a preto sa v muklovskej literatúre pre deti vyskytuje takmer rovnako často ako víly. Leprechauni vedia vytvoriť hmotu veľmi podobnú zlatu, ktorá však po niekoľkých hodinách na ich veľké
   Inteligentnejší ako víla a menej zlomyseľný ako imp, piadimužík alebo černožienka, no aj tak nezbedný. Vyskytuje sa iba v Írske, je zelený a dorastá do výšky pätnásť centimetrov. Leprechauni si údajne zhotovujú odev z čerstvého lístia. Jediní z "malých ľudkov" vedia rozprávať, hoci nikdy nepožiadali o preradenie do kategórie bytostí.
   Leprechaun rodí živé potomstvo a žije väčšinou v lesoch a lesnatých oblastiach. Rád priťahuje pozornosť muklov, a preto sa v muklovskej literatúre pre deti vyskytuje takmer rovnako často ako víly. Leprechauni vedia vytvoriť hmotu veľmi podobnú zlatu, ktorá však po niekoľkých hodinách na ich veľké pobavenie mizne. Leprechauni sa živia lístim a aj napriek tomu, že majú povesť zlomysleťný nezbedníkov, nie je známe, že by niekedy nejakému človeku natrvala ublížili.

Luniak je mimoriadne plachý tvor, ktorý vylieza z brlohu iba pri splne. Má hladké a svetlosivé telo, vypuklé okrúhle oči na vrchu hlavy a štyri tenké nohy s obrovskými plochými chodidlami. Luniaky za mesačného svitu na odľahlých miestach predvádzajú na zadných nohách zložité tance. Predpokladá sa, že sú to predohry k páreniu (na obilných poliach po nich často zostávajú zvláštne, pre muklov veľmi záhadné geometrické vzory).
   Sledovať luniaky pri tanci za mesačného svitu je úchvatný zážitok, často aj prospešný, pretože ak sa ich striebristý trus pozbiera pred východom slnka a rozsype po kvetinových záhonoch a čarovných rastlinkách, porastú veľmi rýchlo a budú mimoriadne silné. Luniaky sa vyskytujú po celom svete.

Malaklav je suchozemský tvor, ktorý sa väčšinou vyskytuje na skalnatom pobreží Európy. Napriek tomu, že sa trochu podobá na homára, v žiadnom prípade sa nesmie jesť. Jeho mäso nie je vhodné na konzumáciu, pretože vyvoláva vysoké horúčky a vyhadzujú sa po ňom nepekné vyrážky.
   Malaklav dorastá do tridsiatich centimetrov, je svetlosivý a má tmavozelené škvrny. Živí sa malýi kôrovcami, ba trúfa si aj na väčšiu korisť. Uhryznutie malaklava má nebezpečné vedľajšie účinky - obeť má aj týždeň po uhryznutí veľkú smolu. Ak sa vám to prihodí, zrušte všetky stávky a špekuláciu, pretože určite dopadnú vo váš neprospech.

Mantichora je veľmi nebezpečný grécky zver s ľudskou hlavou, levím telom a chvostom škorpióna. Je rovnako nebezpečná a zriedkavá ako chiméra. Keď sa hostí na svojej koristi, údajne si pritom potichu pospevuje. Koža mantichory odpudzuje takmer všetky známe zaklínadlá a jej bodnutie spôsobuje okamžitú smrť.

Melanchomeliak (severná Európa) je sivý chlpatý lietajúci hmyz, produkuje sirup vyvolávajúci zádumčivosť. Používa sa ako protilátka proti hystérii vyvolanej požitím listov alihotsy. Zamoruje včelie úle, čo má katastrofálne účinky na med. Melanchomeliaky si na hniezdenie vyhľadávajú tmavé odľahlé miesta, ako sú bútľaviny a jaskyne. Živia sa žihľavou.

Moka je striebristozelená jašterica a dorastá až do dĺžky štvrť metra. Vyskytuje sa po celej Británii a Írsku. Pretože sa môže ľubovoľne scvrkávať, muklovia si ju nikdy nevšimli.
   Koža moky má v čarodejníckom spoločenstve veľkú cenu, lebo sa používa na výrobu mešcov a kabeliek - šupinatý materiál sa scvrkne vždy, keď sa k nemu priblíži niekto cudzí, tak ako kedysi pôvodná majiteľka kože. Preto mešce z kože moky zlodeji nemôžu nájsť a ukradnúť.

Morské hady sa vyskytujú v Atlantickom i Tichom oceáne a Stredozemnom mori. Hoci na výzor sú desivé, nie je známe, že by niekedy nejaký morský had usmrtil človeka, napriek muklovským histerickým opisom jeho divného správania. Morský had dosahuje dĺžku až tridsať metrov, má konskú hlavu a dlhé hadie telo, ktoré sa vlnito vynára z mora. 

Murtlap je tvor podobný potkanovi. Vyskytuje sa v pobrežných oblastiach Británie, na chrbte má výrastok podobný morskej sasanke. Po požití zaváraných výrastkov murtlapa získava čarodejník odolnosť voči prekliatiam, hoci predávkovanie môže spôsobiť, že vám v ušiach narastú nepekné fialové chĺpky. Murtlapy žerú kôrovce a chodidlá tých hlupákov, ktorí na ne stúpia.

Náduvka je guľatá škvrnitá ryba. Vyznačuje sa dvoma dlhými nohami zakončenými plávacími blanami, obýva hlboké jazerá, kde lozí po dne a hľadá potravu, najradšej vodné slimáky. Náduvka nie je nijako zvlášť nebezpečná, aspoň sa o nijakom krvavom útoku na človeka či vodných ľudí nevie. Zato pre plavcov je nepríjemná, lebo im ďobká do nôh a odevu.
   Vodní ľudia ju považujú za škodcu, preto sa jej zbavujú tým, že jej zväzujú nohy do uzla. Náduvku potom voda unáša preč, lebo nemôže kormidlovať, kým sa neuvoľní, čo jej niekedy trvá bezmála aj niekoľko hodín.

Nundu je to pravdepodobne najnebezpečnejší zver na svete. Obrovský východoafrický leopard sa napriek svojej veľkosti pohybuje nečujne a jeho dych spôsobuje také prudké ochorenie, že dokáže vyhubiť celé dediny. Doteraz na jeho porazenie muselo spojiť všetky sily najmenej sto skúsených čarodejníkov.

Ňucháč je britský zver. Je huňatý, čierny, s dlhým rypákom, zahrabáva sa do zeme a má slabosť pre všetko ligotavé. Ňucháče často chovajú raráškovia, aby im zo zeme vykopávali poklady. Hoci je ňucháč milý, ba prítulný, môže spôsobiť škody na majetku a nikdy by sme ho nemali mať v dome. Ňucháče žijú až v sedem metrov hlbokých brlohoch a samice vrhajú naraz šesť až osem mláďat.

Ohniváčik je mimoriadne vzácny, chránený druh vtáka. Je celý okrúhly, má veľmi dlhý tenký zobák a oči ligotavé ako drahokamy. Vie veľmi rýchlo lietať a vďaka otáčajúcim sa kĺbom na krídlach mimoriadne rýchlo a šikovne mení smer.
   Perie zlatého ohniváčika a oči majú takú vysokú cenu, že jeden čas hrozilo jeho úplné vyhubenie. Čarodejnícka verejnosť však zavčasu postrehla nebezpečenstvo a tento druh je chránený. Najvýznamnejším ochranným počinom bolo, keď tohto žiarivého vtáka nahradili v metlobale zlatou strelou12. Rezervácie ohniváčikov sa nachádzajú na celom svete.

Ohnivý krab Napriek svojmu menu sa ohnivý krab značne podobá veľkej korytnačke, s tým rozdielom, že jeho pancier zdobia drahokamy. Vo Fidži, odkiaľ pochádza, zriadili preň rezerváciu na páse pobrežia. Tu má byť chránený nielen pred muklami, ktorých by mohol lákať jeho cenný pancier, ale aj pred bezohľadnými čarodejníkmi, ktorí používajú jeho panciere ako vzácne kotlíky. Ohnivý krab však má aj svoj vlastný obranný mechanizmus - keď ho niekto napadne, zo zadnej časti tela vystreľuje plamene. Ohnivé kraby sa vyvážajú ako domáce zvieratká, ale na to je potrebné osobitné povolenie.

Okamia sa vyskytuje na Ďalekom východe a v Indii. Operený dvojnohý tvor s krídlami a hadím telom dosahuje dĺžku piatich metrov. Živí sa prevažne potkanmi a vtákmi, hoci je známe, že unáša aj opice. Okamia je agresívna voči každému, kto sa k nej priblíži najmä keď si chráni vajcia so škrupinkami z najčistejšieho jemného striebra.

Okrídlené kone sa vyskytujú po celom svete. Existuje množstvo rôznych plemien vrátane abraxaského (mimoriadne mocný zlatej farby), aethonskeho (gaštanový, obľúbený v Británii a Írsku), granianskeho (sivý a zvlášť rýchly) a vzácneho thestrala (čierny, obdarený neviditeľnosťou, mnohí čarodejníci ho považujú za nešťastného). Tak ako je to pri hipogrifovi, majiteľ okrídleného koňa musí naňho pravidelne aplikovať skresľovacie zaklínadlo.

Ostraňa táto ryba celá pokrytá ostňami sa vyskytuje v Atlantickom oceáne. Prvý húf ostráň udajne začiatkom 19. storočia vyčarila skupina čarodejníkov plaviacich sa na plachetnici z pomsty voči muklom, ktorí ich urazili. Odvtedy každý rybár mukel vyťahuje z hlbín na tom mieste vďaka ostraniam siete potrhané a prázdne.

Piadimužík sa väčšinou vyskytuje v anglickom Cornwalle. Je svietivomodrý, asi pätnásť centimetrov vyskoý a veľmi zlomyseľný, tešia ho všelijaké triky a kanadské žartíky. Hoci nemá krídla, vie lietať a údajne chytá neopatrných ľudí za uši a vynáša ich na vrcholy vysokých stromov a budov. Piadimužík prenikavo bľaboce a rozumejú mu iba iní piadimužíci. Rodí živé mláďatá.

Pogrebin je ruský démon, ani nie tridsať centimetrov vysoký so zarasteným telom, ale hladkou, nadmerne veľkou sivou hlavou.
   Keď sa prikrčí, podobá sa lesklému okruhliaku. Pogrebinov to priťahuje k ľuďom a s obľubou ich sledujú, držia sa v ich tieni a rýchlo sa prikrčia, keď sa chce človek otočiť. Ak sledovanie trvá pridlho, pogrebinovu obeť premôže pocit nesmiernej beznádeje a napokon upadne do letargie a zúfalstva. Keď sa prenasledovaný zastaví a klesne na kolená, aby sa rozplakal nad márnosťou všetkého, pogrebin naňho skočí a pokúsi sa ho zožrať. Je však ľahké pogrebina zahnať jednoduchým zaklínadlom alebo omračujúcimi kúzlami. Ukázalo sa, že pomáhajú aj obyčajné kopance.

Poloop sa vyskytuje na Ďalekom východe, hoci nájsť ho je veľký problém, lebo keď je netno zver v ohrození, vie sa urobiť neviditeľným a vidia ho iba čarodejníci, ktorí majú skúsenosti s jeho chytaním.
&nbps;  Poloop je mierumilovný bylinožravec, s pôsobivým výzorom ľudoopa - má veľké čierne smutné oči, väčšinou skryté pod vlasmi. Celé telo mu pokrýva dlhá jemná hodvábna striebristá srsť. Práve tá má veľkú cenu, pretože poloopov vlas sa môže votkať do neviditeľného plášťa.

Popolplaz je stvorený z pridlho a nekontrovateľne horiaceho čarovného ohňa13. Je to tenký svetlosivý had so žiarivými červenými očami. Je stvorený zo žeravých uhlíkov a v obydlí, kde sa ocitne, sa odplazí na tmavé miesta a zanecháva za sebou stopu z popola.
   Popolplaz žije iba hodinu a za ten čas vyhľadáva odľahlé miesta, kde nakladie vajíčka a rozpadne sa na prach. Popolplazove vajíčka sú jasnočervené a sála z nich horúčava. V prípade, že ich nikto nenájde a nezmrazí vhodným zaklínadlom, za chvíľku podpália obydlie. Keď má čarodejník podozrenie, že je v dome popolplaz, ihneď ho musí vystopovať a nájsť miesto s vajcami. Zmrazené vajcia majú veľkú cenu ako prísady do elixírov lásky a celé sa môžu jesť ako liek proti zimnici.
   Popolplazi sú rozšírené po celom svete.

Plužiak je obrovský slimák, mení farbu každú hodinu a zanecháva za sebou takú jedovatú stopu, že všetko rastlinstvo, po ktorom prejde, sa scvrkne alebo zhorí. Plužiak sa pôvodne vyskytoval v niekoľkých afrických krajinách, no v súčastnosti ho úspešne chovajú aj čarodejníci v Európe, Ázii a Amerike. Ako domáce zvieratko si ho vybrali tí, čo obľubujú kaleidoskopické zmeny farieb. Jeho jed patrí k tým málo látkam, ktoré zabíjajú horklumpov.

Ramora je strieborná ryba. Vyskytuje sa v Indickom oceáne, má čarovnú moc - vie ukotviť lode - a je strážkyňou námorníkov. Medzinároná konfederácia čarodejníkov si ramoru veľmi cení a ustanovila mnoho zákonov, aby ju uchránila pred čarodejníckymi pytliakmi.

Retrocantus (severná Európa a Amerika) je drobný belasý, škvrnitý vtáčik, ktorý sa živý malým hmyzom. Nevydávajú nijaké zvuky, iba v okamihu smrti sa z neho vyderie dlhý výkrik, ktorý v opačnom poradí reprodukuje všetky zvuky, čo za život počul. Pierka retrocanta sa používajú pri príprave séra pravdy a pamäťových elixírov.

Salamandra Malá jašterica salamandra žije v ohni a živí sa plameňmi. Je žiarivo biela, ale býva aj modrá alebo jasnečervená, podľa teploty ohňa, v ktorom sa zjaví.
   Salamandry žijú iba tak dlho, kým horí oheň, z ktorého vzišli. Ak ich však pravidelne kŕmime paprikou, prežijú mimo ohňa až šesť hodín. Krv salamandry má mocné liečivé a posilňujúce vlastnosti.

Sfinga Egyptská sfinga má ľudskú hlavu na levom tele. Po vyše tisíc rokov ju čarodejníci a čarodejnice využívali na stráženie cenností a tajných skrýš. Je mimoriadne inteligentná a má veľkú záľubu v hádankách a hlavolamoch. Zvyčajne je nebezpečná iba keď je ohrozené to, čo stráži.

Smrtochvat je tvor, ktorý sa našťastie vyskytuje zriedkavo a výlučne v tropickom podnebí. Pipomína čierny plášť, asi tak dva a pol centimetra hrubý (po požití nejakej obete je hrubší), ktorý sa v noci plazí po zemi. Najstaršie zmienky o smrtochvatovi pochádzajú z pera čarodejníka Flavia Belbyho, ktorý mal to šťastie, že v roku 1782 cez prázdniny v novoguinejskej Papue útok jedného z nich prežil.

Stromostrážca je ochranca stromov. Vyskytuje sa najmä na západe nemecka a v niektorých škandinávskych lesoch. Je mimoriadne ťažké ho zahliadnuť, pretože je malý (najviac dvadsať centimetrov), telíčko má z kôry a vetvičiek s dvoma malými hnedými ligotavými očkami.
   Stromostrážca sa živí hmyzom, je to mierumilovné a mimoriadne plaché stvorenie, ale ak nejaký drevorubač alebo ošetrovateľ stromov ohrozuje strom, v ktorom žije, podľa rozprávania mnohých poškodených osôb naňho skočí a dlhými špicatými očami mu driape oči. Ak mu však čarodejník alebo čarodejnica ponúka larvy píloviek, dovolí im vziať si z jeho stromu drevo na prútik.

Štetináč sa vyskytuje v anglickom Dorsete a v južnom Írsku. Telo má zarastené strapatou kožušinou, na hlave veľa tvrdých štetín a mimoriadne veľký nos. Chodí na dvoch nohách zakončených kopytami. Ruky má krátke, so štyrmi kýpťovitými prstami. Dospelé štetináče dorastajú do výšky asi šesťdesiat centimertov. a živia sa trávou.
   Štetináč je plachý a jeho údelom je strážiť kone. Zdržiava sa schúlený v stajni na slame alebo niekde uprostred stáda, ktoré chráni. Nedôveruje ľuďom, a keď sa blížia, vždy sa skryje.

Tebo je vlastne prasa bradavičnaté popolavej farby a vyskytuje sa v Kongu i Zaire. Má dar neviditeľnosti, preto sa mu možno len ťažko vyhnúť alebo ho chytiť, a je veľmi nebezpečný. Z kože teba si čarodejníci vyrábajú ochranné štíty a oblečenie, preto si ju vysoko cenia.

Trojhlavec pochádza z malej africkej krajiny Burkina Faso. Je to trojhlavý plaz, ktorý dosahuje dĺžku okolo dvoch metrov. Je jasnooranžový s čiernymi pásmi a veľmi ľahko ho možno zbadať, takže Ministerstvo mágie v Burkine Faso vyčlenilo pre trojhlavcov niektoré lesy ako nezmapovateľné rezervácie.
   Hoci trojhlavec nie je nijaký mimoriadne krutý zver, patril kedysi k obľúbencom čiernych mágov, nepochybne pre nápadný a strašidelný výzor. Vďaka záznamom tých, čo ovládajú parselčinu a rozprávali sa s týmito plazmi, poznáme ich zvláštne zvyky. Z týchto záznamov vyplýva, že každá hlava im slúži na iný účel. Ľavá (z pohľadu čarodejníka otočeného zverovi čelom) plánuje. Rozhoduje, kam trojhlavec pôjde a čo urobí. Stredná hlava sníva (trojhlavec sa niekedy nepohne aj celé dni, ponorený do svojich nádherných vidín a predstáv). Rozhodujúca je pravá hlava, vyhodnocuje úsilie ľavej a prostrednej hlavy a ustavične pri tom podráždene syčí. Zuby pravej hlavy sú mimoriadne jedovaté. Trojhlavec sa zriedka dožíva vysokého veku, pretože hlavy na seba často útočia. Nie je nezvyčajné stretnúť trojhlavca bez pravej hlavy po tom, čo sa zvyšné dve spojili a odhryzli ju.
   Trojhlavec ako jediný známy čarovný zver kladie vajcia papuľou. Tieto vajcia sú veľmi dôležité pri výrobe elixírov na podporu duševných schopností. Čierny trh s vajcami trojhlavca i samostatnými hadmi prekvital po niekoľko storočí.

Troll je hrôzostrašný, až tri a pol metra vysoký tvor, s hmotnosťou vyše tony. Je známy svojou obrovskou silou a hlúposťou. Často je násilnícky a nepredvídateľný. Trollovia pochádzajú zo Škandinávie, ale dnesich nájdeme aj v Británii, Írsku a iných oblastiach severnej Európy.
   Trollovia sa zvyčajne dorozumievajú vrčaním, čo je zrejme akási drsná reč, pričom niektorí človeku rozumejú, ba dokonca dokážu povedať niekoľko jednoduchých slov. Niektorých inteligentnejších jednotlivcov cvičia za strážcov.
   Existujú tri typy trollov: horskí, lesní a riečni. Horský troll je najväčší a najzlomyseľnejší. Je plešatý a svetlosivý. Lesný troll má svetlozelenú kožu a niektorým jednotlivcom rastú aj vlasy, ktoré sú zelené alebo hnedé, riedke a nepravidelné. Riečni trollovia majú krátke rožky a bývajú chlpatí. Ich pokožka je sfarbená do fialova a často striehnu pod mostami. Trollovia sa živia surovým mäsom a nie sú priberčiví - od divých zvierat až po človeka zjedia čokoľvek.

Trpaslík je bežný záhradný škodca vyskytujúci sa po celej severnej Európe a Severnej Amerike. Dorastá do výšky asi tridsať centimetrov, má nepomerne veľkú hlavu a tvrdé kostnaté chodidlá. Trpaslíka možno vyhnať zo záhrady tak, že ním krúžime vo vzduchu, kým sa mu nezatočí hlava, a potom ho prehodíme cez plot. Prípadne možno použiť džarveja, hoci mnohí čarodejníci v súčastnosti považujú tento spôsob za priveľmi drsný.

Vlkolak sa vyskytuje na celom svete, hoci údajne pochádza zo severnej Európy. Ľudia sa menia na vlkolakov iba po uhryznutí. Nedá sa to nijako vyliečiť, hoci súčastný vývoj vo výrobe elixírov najhoršie príznaky do značnej miery zmiernil. Raz za mesiac pri splne sa postihnutý, inak duševne zdravý a normálny človek alebo mukel mení na vražedného netvora. Vlkolak takmer jediný spomedzi fantastických tvorov aktívne vyhľadáva človeka, ktorého uprednostňuje pred ostatnými korisťami.

Víla je drobný ozdobný zver s malou inteligenciou. Čarodejníci si ich často pričarúvajú a zdobia si nimi obydlia. Zvyčajne sa usídľujú v lesoch alebo na čistinách. Dosahujú veľkosť dva až dvanásť centimetrov, ich telo je miniatúrnou kópiou ľudského, majú však veľké krídla ako hmyz, ktoré podľa druhu víly bývajú priesvitné alebo pestrofarebné.
   Víla má iba slabé čarovné schopnosti, určené na odstrašovanie dravcov, ako je napríklad auguruj. Je škriepna, ale mimoriadne márnivá, preto všade, kam ju volajú, veľmi ochotne poslúži ako ozdoba. Napriek ľudskej podobe víly nevedia rozprávať, so svojimi sestrami sa dorozumievajú vysokým bzučivým zvukom.
   Víla kladie na spodnú stranu listov naraz až päťdesiat vajíčok. Z nich sa vyliahnu larvy žiarivých farieb. Po šiestich až desiatich dňoch sa zakuklia a z kukiel po mesiaci vylezú úplne vyvinuté dospelé jedince s krídlami.

Vodní ľudia existujú po celom svete a výzorom sa odlišujú asi tak ako suchozemskí ľudia. Ich zvyky a obyčaje sú pre nás dosiaľ rovnakou záhadou, ako je to u kentaura, hoci znalci jazyka vodných ľudí hovoria o vysoko organizovaných spoločenstvách rôzneho rozsahu odľa veľkosti ich prirodzeného prostredia. Niektorí majú údajne dômyselne postavené obydlia. Tak ako kentauri aj vodní ľudia odmietli zaradenie medzi bytosti a uprednostnili kategóriu zverov.
   Najstarší vodní ľudia, o ktorých máme záznamy, sú sirény (Grécko) a v teplejších vodách nachádzame krásne morské panny, ktoré tak často muklovia zobrazujú v literatúre a na malbách. Škótske selkie a merowi z Írska sú menej pekný ale pre všetky druhy vodných ťudi je prízračné, že majú radi hudbu.

Vrtohlavec je druh hmyzu pôvodom z Austrálie. Dosahuje asi centimetrovú dĺžku, má jasnú zafírovomodrú farbu a pohybuje sa takou rýchlosťou, že ho muklovia zbadajú iba zriedka, žčasto sa to nepodarí ani čarodejníkom, kým ich nepoštípe.
   Vrtohlavec má na vrchu hlavičky mimoriadne rýchlo rotujúce krídla, takže sa pri lete vrtí. Na spodnej časti tela má dlhé tenké žihadlo. Ľudia po vrtohlavcovom uštipnutí trpia závratmi a po nich nasleduje levitácia. Mnohé generácie mladých austrálskych čarodejníc a čarodejníkov sa pokúšali vrtohlavce chytať a dráždiť ich, aby ich popichali a oni mohli vychutnávať vedľajšie účinky ich bodnutí, hoci priveľké množstvo bodnutí môže spôsobiť, že sa obeť napokon celé dni nekontrovateľne vznáša a ak nastane prudká alergická reakcia, obeť môže natrvalo zavisnúť vo vzduchu. Sušené žihadlá vrtohlavca sa používajú ako prísady do niektorých elixírov a údajne sa pridávajú aj do populárnych šumivých bzučaliek.

Yeti pochádza z Tibetu a údajne je príbuzný s trollom, hoci sa ešte nikto k nemu nedostal do takej blízkosti, aby uskutočnil potrebný prieskum. Dorastá až do výšky štyri a pol metra a od hlavy po päty je obrastený čistobielymi chlpmi. Yeti žerie všetko, čo sa mu zatúla do cesty, ale bojí sa ohňa a skúsení čarodejníci ho vedia odohnať.

Záhrobný duch hoci je záhrobný duch škaredý, ni je to nijaký nebezpečný tvor. Podobá sa na akési slizké strašidlo s vytŕčajúcimi prednými zubami a zvyčajne sa zdržiava v podkroviach alebo stodolách čarodejníckych usadlostí, kde jedáva pavúky a nočné motýle. Stoná a občas rozhadzuje okolo seba všelijaké predmety, ale v podstate je naivný a na toho, kto naňho natrafí, v najhoršom výhražne zavrčí. Na Oddelenie pre reguláciu a kontrolu čarovných tvorov vyčlenili špeciálny krízový štáb, jeho úlohou je odstraňovať záhrobných duchov z obydlí, ktoré sa dostali do vlastenectva muklov. V čarodejníckych rodinách sa o záhrobnom duchovi často hovorí, ba stáva sa domácim miláčikom.

Zlotokožec mimoriadne zriedkavý obrovský byvol so zlatou kožou. Obýva divočiny Severnej Ameriky a Ďalekého východu. Ten, kto sa naije jeho krvi, nadobudne obrovskú silu. Je však veľmi ťažké ju získať, jej zásoby sú zanedbateľné a zriedka sa vyskytuje vo voľnom predaji.